To nič nie je, to len tak

Argh. Kedy sa konečne prestanem degradovať?

„To nič nie je, len taký blog. S takými rozprávkami.“

„No, niečo mám, ale neviem, či to bude dobré.“

„Ja by som to možno urobila nejak takto, ale asi to je divné, neviem.“

„Keď, no, vieš, skôr by to myslím malo asi byť srgthsrf… tak asi srpofr…“

Stačí najmenší (často vymyslený) pocit nadradenosti alebo posmechu od iného človeka a zrazu neviem ani chodiť. Niekedy môže byť milý najmilší, stačí aby bol úspešný, uznávaný, proste múdrejší a lepší ako ja. Pokiaľ nie si približne v mojom veku a nepristúpiš ku mne s úsmevom a pohoďáckou aurou veľmi pravdepodobne spanikárim, začnem byť hrozne divná a analyzovať každé slovo, ktoré vypustím. Vety postupne prestávajú dávať zmysel. Čím som divnejšia, tým rýchlejšie ma opúšťajú zvyšky sebavedomia. Už nemám názor. Neviem, čia som.

Aaaaa!

Možno preto rada píšem. Ľahšie sa rozpráva s klávesnicou ako s veľkým živým desivým človekom.

Hovorí sa, že keď máš sen, treba ho vypustiť do sveta a pravidelne vyvolávať. Raz by som chcela napísať knihu. A keďže by som to nikdy nikomu okrem najbližších naživo nepovedala, odložím si to aspoň sem.

A prosím, nesmejte sa mi.