Prvá šou✮

Tak sa to stalo. A achkám ešte doteraz. Ach. Ach. ACH.

„Ivi, už sme tu,“ povedala som so zovretým žalúdkom a snažila sa vyložiť všetky tašky z taxíka. V tej chvíli sa mi to zdalo ako veľmi vyčerpávajúca úloha. Moja myseľ bola úplne inde.

„Ja vieeem. Uiii!“ Ivkin nervózny, no neprestávajúci úsmev mi dodával energiu celý večer.

Vošli sme do Luna baru a rozmýšľali, kade sa ide do zákulisia. Do zákulisia! Cítila som sa tak dôležito. Hľadala som dvere s nápisom ‚staff‘ alebo ‚nepovolaným vstup zakázaný‘ alebo ‚zákaz vstupu‘. Ale nie ‚zákaz vstupu‘ ako vo verejných záchodoch kde je miestnosť pre upratovačku a výlevka. Myslím dvere ako na koncertoch, z ktorých vychádzajú speváci aby sa na konci porozprávali s fanúšikmi. Alebo bočný vstup v divadle, cez ktorý herci nenápadne vkĺznu pred predstavením. Také tie záhadné tajné dvere, ktoré len málokto uvidí z druhej strany.

„Čautee!“ upišťanými výkrikmi sme sa privítali s ostatnými babami. V ten večer sme boli všetky upišťané.

„Ah, ja sa tak teším! Bude to strašne super!“ hlas sa mi pritom trikrát zlomil. Veľmi uveriteľné.

Taká nervózna som bola naposledy snáď počas štátnice z konštrukcií. A prešla som s D-čkom. Ledva. No teraz to bolo iné. Naozaj som sa veľmi tešila. Snažila som sa všetok stres a nervozitu natlačiť do nadšenia. Klamala som si tak dlho, až som si uverila. A vraj klamať sa nemá. Prd makový! Keby som si pravidelne neklamala, nikdy by som z toho zákulisia nevyšla.

To bude skvelé! Určite to vyjde! Teším sa! Nepotknem sa! Nezabudnem choreo! Potkla som sa. A vypadla mi aj choreo.

Postupne došli všetky baby a v zákulisí sa to už hemžilo holými prsiami, nahými zadkami, trblietkami, tylom a umelými mihálnicami (mimochodom, dievčatá, tie gaťky som nenašla). Všetci sa maľovali, česali, obliekali a lepili. Čím menej som sa podobala sama na seba, tým viac som bola pripravená vyjsť na stage. Skladala som si v hlave na seba všetok potláčaný vnútorný afekt, novonabudnuté fake-it-till-you-make-it sebavedomie a dlhoročné túžby po pocite performera. Nakonci, keď už ostávalo iba nalepiť strieborné mihálnice a natrieť si na zadok make-up, bolo moje sebavedomie starostlivo navrstvené a môj charakter poctivo zosobnený. Bola som pripravená.

„Niečo, niečo, niečo… Mimi Milenial!“

Vyšla som na javisko. Okno. Kráčala som pomaly dopredu a pri treťom kroku sa mi zakolísal členok. Okno. Prichádzalo trblietavé odhalenie. Snažila som sa prechytiť plášť a dvihnúť ho nad hlavu. Plášť mi padol a odhalil podprsenku pár sekúnd pred tým, ako bolo treba. Okno. A už len veľké vyvrcholenie. Kráčala som s podprsenkou v rukách smerom k hľadisku. Mala som sa tváriť, že sa odhalím, no nakoniec prekrížené ruky na hrudi nerozpažím a odkráčam preč s výrazom víťaza. V momente ako som si chrbtom k hľadisku potrebovala ruky uložiť, zabudla som, ako sa to robí. Nevedela som si spomenúť, či ide pravá na ľavú alebo ľavá na pravú, či si mám chytiť plecia, rebrá alebo čo vlastne. Vznikla z toho veľmi nepohodlná póza, ktorá mi vôbec neprekrývala jednu bradavku. Trochu si želám, aby som ju nemala prelepenú, príbeh by bol zábavnejší. Nakoniec som pri odchode ešte netrafila do správneho závesu a vrazila do steny. Nuž.

V mojej hlave celé číslo prebehlo tak rýchlo, ako si ty prečítal/a tento odsek. Ale nič z toho som nikomu nepovedala. Na nič som nemyslela. Vošla som do zákulisia, veľmi sa zo seba smiala a užívala si endorfíny. Baby som ubezpečila, že všetko bolo super, publikum je úžasné a určite si to užijú. Povedala som, že tam chcem ísť ešte raz a potom znova a znova.

Bola to pravda. Už som k sebe mohla byť úprimná.

 

Fotka je od úžasnej Viktória Akbariová – Portrait Photographer alias wixana. Pozrite si ju, stojí to za to!