Pán Kim a jeho kórejská barbeque

Na kórejskú bbq sme sa chystali už dlhšie. Chvíľku trvalo, kým som také miesto v Bratislave vôbec našla. Je škoda, že popri čínskych, japonských, thajských a iných ázijských kuchyniach, ktoré u nás práve zažívajú raketový boom, sa o kórejskej stále poriadne nehovorí. Čím to je? Pokiaľ viem reštaurácia Maehwa (aka slivkový kvet) na Zlatých pieskoch je jediným miestom, kam si môžete zájsť na kórejskú bbq. Ozajstnú. Od pravého Kórejca zo samotného Soulu, pána Kima. Ak viete aj o inom mieste, prosím vyveďte ma z omylu.

Neviem, či poznáte kórejskú bbq. My sme poznali, teda Karin si to myslela. Minulý rok to zažila v Soule, nemala som dôvod pochybovať. Nuž, po krátkom zvítaní s milým čašníkom, rozpačitom rozhovore o tom, ako sme za nimi prišli ‚až z mesta‘ a o tom, že sú u nás jediní, sme si objednali. Jednu z bravčového a druhú z hovädzieho mäsa. O chvíľu už k nám tlačil vozíček naložený šalátmi, omáčkami, mäsom a keramickým grilom. Všetko pekne rozložil po stole a po ubezpečení, že vieme ako na to, Karin to už predsa zažila, trochu neveriacky odišiel.

M: „Ako mám ten gril zapnúť? Mám tu páčku a koliesko.“

K: „Neviem. Poskúšaj.“

M: „… nič nefunguje. Pán čašník, môžeme vás poprosiť?“

P. čašník otočil kolieskom úplne nakoniec, gril hodil iskru a ohník sa rozhorel.

Č: „Pošlem vám pána majiteľa, nech vám to ukáže?“

K: „Ďakujeme, ale asi to už zvládneme.“

M: „Ahh, už sa neviem dočkať. Krajšie hovädzie som snáď nikdy nevidela. Čo teraz?“

K: „Vezmeš nožnice a striháš.“

Tak sme si krásne tenké pásy mäsa začali strihať na menšie kúsky a trúsiť ich na rozpálený gril. Nedopiekol sa ani prvý kúsok a už k nám kráčal vysmiaty pán Kim a chytal sa za hlavu. Veľmi peknou angličtinou nám začal vysvetľovať, že na gril musíme ukladať celé plátky a strihať ich až keď sú hotové, surové mäso sa predsa strihá ťažko (ale mne to šlo!). Mäso piekol asi tak 18 sekúnd a už ho strihal a ukladal na tanier, musí to byť vraj šťavnaté, len opečené, nie tvrdé a vysušené (a pritom pokukoval po našom tanieri). Potom ukázal na šalát, ktorý som dovtedy úplne prehliadala. Doniesli nám celé veľké šalátové listy. Mohli to aspoň nakrájať a okoreniť, povedala som si. No šalát sme si vraj mali odtrhnúť, zabaliť do neho kúsky mäsa, pridať omáčku, cibuľu, kimči a zhltnúť ako jednohubku.

M: „Kariiiin! To je aké dobré! Ešteže prišiel pán Kim! To čo si ty prosím ťa jedla v tom Soule?“

K: „No, nám to doniesli už hotové.“

M: …

Nemôžem povedať, že som sa cítila ako v Soule. Boli sme na zlatých, behali tam deti v plavkách a terasa reštaurácie vyzerala ako priemerný slovenský podnik. No vďaka pánovi Kimovi sme si kúsok Kórei vzali so sebou.

Choďte tam! Budete strihať mäso nožnicami, veď to je aké vtipné.