Osemnásť hodín v autobuse

Po krásnom švajčiarskom výlete sme sa rozlúčili a odviezli na letisko. Za hodinku sme mali byť doma, ešte sa stíhame aj normálne vyspať. Áno, ten spánok vo vlastnej posteli nás lákal asi najviac. Prišli sme do letiskovej haly a hľadali, odkiaľ presne poletíme.

S: „Náš let je zrušený.“

M: „Sranduješ.“

S: „Nesrandujem. Čítaj.“

M: „Ja tam nedovidím.“

D: „Ja sa rozplačem.“

Po nekonečných minútach gúglenia a zúfalého hľadania alternatívnych spojov sme úspešne vybrali autobus. Do hodiny sme sa trochu zázrakom dostali na miesto, odkiaľ by mal autobus odchádzať. Keď sme sa konečne rozhodli, že lístky kúpime online a trochu sa všetky upokojili, prikročil ujo a ubezpečil nás, že s nevytlačeným lístkom nás isto iste nevezmú. Minule vraj tak niekoho vyhodili.

Koniec. Nikam nejdeme.

Autobus dorazil a vyskočili dvaja veselí slovenskí šoféri. Neisto sme prikročili k autobusu a ukázali telefón. Po krátkom pre nás nie príliš zábavnom vtipkovaní povedali, nech nastúpime. Sadli sme si. Víťazstvo! Išli sme domov.

O dvanásť hodín neskôr v Bratislave.

M: „Baby čaute!“

B: „Nech ti ten zvyšok cesty rýchlo zbehne. A uži si lyžovačku! Ahoj!“

Na lyžovačku som pôvodne mala cestovať nasledujúce ráno vlakom po krásnej noci vo vlastnej posteli. Prešlo ďalších šesť hodín a my sme sa blížili k mojej zastávke, Liptovský Mikuláš. Tam ma už hodnú chvíľu čakala Táňa. No moja zastávka nebola pôvodne v pláne a nikto iný tam nevystupoval. Vyložili ma na kruhovom objazde na diaľnici, prehodila som sa s kufrom cez zvodidlá a dúfala, že ma Táňa rýchlo zachráni. Moja hrdinka. Po pár kolečkách na kruháči zbadala autobus a o pár minút som už sedela v aute.

T: „Ešte žiješ?“

M: „Už som s tebou! Už mi je dobre.“

T: „Prídeme a môžeš sa vyspať.“

M: „Veď ideme lyžovať!“

Po osemnástich hodinách cestovania som sa konečne dostala na teambuilding a vyšplhala na Chopok. Osemnásť hodín. A viete čo? Po celom dni nám pustili lanovku až hore. Tak sme si o druhej ešte dali pár jázd po menčestri.