Noc na (najkrajšom) konci sveta

Po celom dni na koni sme zmoknutí dorazili do cieľa. Hurá! Na Burde, horskej chate, nás už všetci čakali. Mávali nám, fotili nás a veľa sa usmievali. Tam nájdete len tých najmilších ľudí. Koníčky sme odstrojili a vypustili na lúku. Oni si ešte napriek siedmim hodinám pochodovania od radosti z voľnosti pobehali. A vraj chudák koník.

Pekný drevený zrub stál pod bielym kameňolomom a vyzeral naozaj útulne. Nabehli sme dnu, všetkých pekne pozdravili a rovno sa utekali prezliecť do suchého. Vyšli sme po schodoch na druhé poschodie, kde sme mali prespať. Našli sme krásne drevené podkrovie. Bez postelí. Spacáky máme, ale karimatky sme nebrali. Nuž, nevyspím sa, nevadí. Vytiahla som z batoha suché veci, nabíjačku na telefón, uterák, krém. Vycikám sa, umyjem sa a ako mi bude zasa dobre! Zbehla som späť dole a začala sa rozhliadať po miestnosti.

„Môžem sa opýtať? Kde nájdem záchod?“

Niektorí sa len smejkali popod fúz. Ostatní sa neudržali a pekne ma vysmiali. Vysvetlili mi, že záchod je od chaty doľava, potom doprava a keď uvidím drevenú otvorenú búdku s dvierkami asi do výšky meter dvadsať som tam. Umyť sa potom môžem v drevej vani pred chatou, voda je čistá a čerstvá. Nuž a na telefón mi ponúkli power bank, teda dostala som sa na čakačku. A viete čo? Bolo mi to úplne jedno. Obula som na boso ešte mokré topánky a odkráčala si to na panoramatickú kadibúdku. Tvár si umyla ľadovou vodou, zuby čistila pri splne mesiaca. Aj s telefónom na mňa prišiel rad. Ráno som vstala úplne zlomená, už pár dní sa ten chrbát snažím rozhýbať, no bol to super skautský zážitok a dala by som to znova hneď teraz. V sekunde. Ani by som sa nezamyslela. Stačí domáca kapustnica, bylinkový čaj z ozajstných byliniek a usmievavá teta Erika.

Chceli by ste počuť aj o tom ako sme kone na pastvinu zaháňali? Alebo ako som chrápajúceho Huga na lúke budila? Jeden víkend a toľko nových príbehov.

Autor fotky je šikovný Peter Trančík.