Moja cesta k Burlesque II.

Posledný rok bol zvláštny. Veď už som ho tu poohovárala až až. Skončila škola, začala práca a v mojom prípade kopec vnútornej neistoty. Za posledný rok som sa o sebe naučila viac ako za všetky roky predtým. Zistila som, že som nervózna, ale aj cieľavedomá po mamke. Že som lenivá, ale aj citlivá po ockovi.

Že úzkosť je ozajstná vec, nie len klišé, ktoré počúvame od mileniálov. Že byť zdravo sebavedomý je oveľa ťažšie, ako som si myslela. Že život nie je stredná, ani vysoká škola. Škoda. A ešte som sa naučila, že ma baví vrtieť zadkom v spodnom prádle. Že som ochotná dať všetko čo mám za to, aby som sa naučila vyzliecť pančušku.

Po spomínanom prvom zážitku s Burlesque som sa do Red Cat Cabaret vrátila ešte niekoľkokrát. Mnohokrát. Je to nádherné miesto. A každý jeden raz som si ticho predstavovala, aké by bolo stáť na tom pódiu. Vystrčiť nôžku spoza opony. Počuť potlesk, ktorý patrí iba mne. Hypnotizovať a baviť ľudí tak, ako to dokážu tie krásne Burlesque ženy. No či už to bolo sebavedomím, financiami alebo inými výhovorkami, na kurz som sa neprihlásila. Až o rok.

Príbeh o tom, čo ma k tomu dohnalo, je trochu nezverejniteľný. Heh. V každom prípade tam bola skupina ľudí, pokročilá hodina, veľa tanca a na konci malé sexi predstavenie s úžasnou tanečnou partnerkou na pesničku You can leave your hat on. Striptíz veru nebol, no zhodili sme čiapky a jednu bielu ponožku. Bola to sranda, bol to žúr (aj keď som nepila:)). O pár dní neskôr som po roku opäť napísala mail Lotte, že teda som sa už odhodlala.

A ona, že konečne. ♡